DOWNLOAD SPOVEĎ - CESTA k ŠŤASTIU .mp3

VYPOČUŤ SI NA SPOTIFY

SPOVEĎ, CESTA K ŠŤASTIU

Asi neprezradíme nič nové, keď povieme, že každý túži po šťastí. Mnohých však môže prekvapiť, že Boh túži po našom šťastí omnoho viac ako my sami. Ešte väčšie prekvapenie môže spôsobiť vyhlásenie, že k šťastiu sa dá dospieť práve cez sviatosť zmierenia. Cez túto sviatosť pokorujúceho sa ponižovania pred kňazom, ktorý si ktoviečo myslí? Áno, je to tak. K šťastiu sa dá dospieť cez nádhernú sviatosť stretnutia sa márnotratného syna so svojím otcom, ktorý ho už zďaleka vyzerá. Ako je to možné? Kto neskúsi, neuverí. Ako však nabrať odvahu a skúsiť to, keď nás od toho odrádza toľko vecí? Načo vlastne slúži spoveď? Ako sa vôbec dobre spovedať? A prečo sa spovedať kňazovi? Ak si aj vy kladiete tieto otázky, čítate tie správne riadky. Pokúsime sa spoločne hľadať odpovede na otázky, ktoré mnohých trápia v súvislosti so sviatosťou zmierenia.

Ťažké odhodlávame

Príde otec domov z práce. Na jeho veľké prekvapenie je doma ticho. Zakaždým ho s radosťou víta „následník trónu", a dnes? Nemusí však dlho pátrať po tom, čo sa stalo, zistí to hneď pri vstupe do obývačky. Čínska váza  cenný rodinný poklad dedený z generácie na generáciu  nie je na svojom mieste. Stopy po nehode sa síce usiloval niekto schovať, ale jeho neodborné upratovacie schopnosti si všimol aj otec, ktorému takéto veci väčšinou unikajú. Otcovi zovrelo srdce, keď si spomenul, čo všetko sa viaže na tento rodinný poklad, ktorý sa pravdepodobne rozbil na márne kúsky. Tiež si uvedomuje, čo sa mohlo stať, keby váza na niekoho z tej výšky spadla. Nakoniec sa otec ozve: „Jožko, kde si?" Úplne zbytočná otázka, presne vie, kde je  v perináku. Otec to skúša inak: „Kto rozbil čínsku väzu?" Opäť zbytočná otázka, je úplne jasné, kto to bol.

Syn je schovaný. Poobede sa mu zažiadalo pozrieť sa na krásnu vázu vo vitríne. Chcel ju len chytiť a potom položiť hneď späť, aby nikto nič nezbadal. Žiaľ, plán nevyšiel a váza padla. Chcel aj zakryť stopy, ale nešlo to. Tak sa schoval. Na jednej strane sa bál príchodu otca, na druhej strane sa nevie dočkať, keď už bude po tom. Na otcovo zavolanie s plačom vychádza zo svojej skrýše. Vie, že otcovi sa jeho skutok nepáči, vie, že ho pokarhá. Vie však aj to, že otec ho miluje a preto má odvahu vyjsť. Keď ho otec zbadá  uplakaného a spoteného  objíme ho. Syn sa chce ospravedlniť, ale pre usedavý plač to nedokáže. Otec ho tíši a hovorí: „Viem, že to ľutuješ, nabudúce si však dávaj väčší pozor. Hlavne, že sa ti nič nestalo." „Sľubujem," odpovie syn, ktorý práve zažil, že je v očiach otca cennejší ako čínska váza.

Tento krátky príbeh nám môže pomôcť pochopiť a zažiť krásu sviatosti zmierenia. A tu by sme aj mohli skončiť. Lenže existuje veľa rôznych falošných a nedokonalých predstáv o Bohu, ktorých zdrojom je často aj to, že sme nezažili taký ideálny vzťah k rodičom ako v spomínanom príbehu. Preto v našich úvahách musíme pokračovať ďalej.

Spoveď je asi „najťažšia" sviatosť. Prečo? Predstavme si situáciu, že je v našom spoločenstve, pracovnom kolektíve človek, ktorý nedbá dostatočne na svoju hygienu a nešíri okolo seba práve najpríjemnejšiu vôňu. Ako riešime túto situáciu? Ideme za ním a priamo mu to povieme? Asi nie. Je nám to nepríjemné, nechceme ho raniť. Skôr použijeme nejaké narážky, skryté odkazy, napríklad necháme dezodorant na písacom stole. Lenže on nereaguje. A nás neskutočne irituje, ako je možné, že sa nevie uvedomiť, keď mu to všetci hovoríme.

Presne tak je to aj s naším hriechom. Všetci ho vidia, lezie im na nervy, len my ho nevidíme. Zriedka sa nájde niekto, kto nám otvorenie povie, že naše konanie nie je správne. A ak sa k tomu aj odhodlá, často je to v návale zlosti, čo nás raní. Najlepšie je, ak si svoju neresť všimneme sami. K tomu sa potrebujeme pravidelne zastaviť a pouvažovať nad svojím životom  ako žijeme svoj vzťah s Bohom, s ľuďmi, so sebou? V čom sa nám darí a kde by sme mali pridať? Ktoré sú silné a slabé stránky našej povahy?

Nie sú to ľahké otázky. Určite by nás potešilo, keby nám na ne odpovedal niekto iný a dal nám zoznam, v čom sa nám darí a na čom máme ešte popracovať. Takáto služba môže byť niekedy veľmi cenným darom, ale keby sa stala pravidelnou súčasťou nášho života, uškodila by nám.. Stratili by sme totiž úplne schopnosť správne uvažovať o sebe samých a vždy by sme iba hľadali, čo si o nás myslia druhí. A to by sme už nežili svoj vlastný život.

Nesprávne výčitky - Nesprávna výčitka nás ponižuje, privádza k zúfalstvu a znechuteniu.

Čo v našom živote spôsobuje hriech? Vylučuje nás. Robí nás neschopnými mať účasť na spoločenstve. Pred stavme si, že by sme prišli na spoločenský večierok oblečení v havajskej košeli a v bermudách. Pri vstupe do sály zistíme, že všetci sú v elegantných šatách. Pôjdeme ďalej? Asi nie. Zbytočne nás budú presviedčať, že si to nikto nevšimne. Nepôjdeme dnu, kým sa neprezlečieme.

Podobne som sa pýtal birmovancov, či by išli so spolužiakmi na pizzu, keby mali veľký fľak na tričku. Všetci odpovedali, že nie. Do nepríjemnejšej situácie sa môžeme dostať, keď máme fľak na tričku vzadu a nevidíme ho. Všimneme si to až doma a teraz si v mysli prehrávame, čo si asi ostatní mohli myslieť. V duchu nadávame na spolužiakov, že nás neupozornili. Ešte zaujímavejšia situácia nastane vtedy, keď „nehodu" s fľakom obrátime na vtip. Začneme sa tváriť, že je „in" chodiť v špinavom tričku, a presvedčíme aj ostatných, aby sa zo solidarity zašpinili.

Tento príklad naznačuje, čo spôsobuje hriech a aké rôzne postoje môžeme k nemu zaujať. Nie je totiž vôbec ľahké uniesť vlastnú hriešnosť. Existuje správna, ale aj nesprávna výčitka svedomia. Správna výčitka nás privádza k uvedomeniu si zlého skutku, k požiadaniu o odpustenie a v konečnom dôsledku k pevnejšiemu primknutiu k Bohu, lebo sme zažili, že nás nekonečne miluje aj napriek našim chybám. Takúto výčitku svedomia mal svätý Peter. Nemal to so svojou sangvinickou povahou ľahké. On  hlava všetkých, on  ktorému bolo povedané, že je skala, na ktorej bude postavená Cirkev, on ktorý chcel za Krista ísť do väzenia aj zomrieť, bol pokorený a kruto konfrontovaný s tým, že Majster mal pravdu aj napriek tomu, že ho hrdo presviedčal: „Aj keby všetci, ja nikdy." Padol. A z veľkej výšky. Ako sa mal pozrieť ostatným do očí? Ako mal Márii do očí povedať, že zaprel jej syna? Iste sa aj u Petra objavila nesprávna výčitka, ktorá privádza k zúfalstvu a k znechuteniu. Našťastie mal však silu nasledovať tú, ktorá prišla od Boha a priviedla ho k slzám, k zmiereniu sa so sebou, s druhými a s Bohom.

Nesprávna výčitka nás ponižuje, privádza k zúfalstvu a znechuteniu. Máme strach prísť k Bohu, lebo sa hanbíme. Chceme si zaslúžiť spásu, ale týmto konaním samých seba presviedčame o tom, že si zaslúžime len trest. Máme teda akúsi túžbu potrestať sa. A to s obľubou využíva diabol. Najprv nás naláka na hriech, sľúbi naplnenie našich túžob. Ponúka nám slasť, ktorá však buď neprichádza, alebo si ju „užijeme" len krátkodobo a potom prichádza pocit sklamania, oklamania a hanba. A diabol sa len rehoce, že nás opäť nachytal. Zážitok vlastnej naivity je nesmierne ponižujúci. Nie je ľahké ustať, keď padneme. My, čo si myslíme, akí sme dobrí, ako veci zvládame a ako sa nám nič nemôže stať. Nesprávna výčitka priviedla Judáša k samovražde. Aj jemu mohlo byť odpustené. Veď v konečnom dôsledku jeho pád nebol ani tak viditeľný a jasný ako pád Petra. Predsa si zúfal a siahol si na život.

Čo s hriechom?

Zlý sa usiluje dostať nás do jedného z dvoch extrémov. Tým prvým extrémom je  zabiť svedomie, tváriť sa, že zlo neexistuje. Najčastejší argument pre takéto konanie spočíva v konštatovaní, že „všetci to tak robia", pripadne, že „inak sa nedalo". Samozrejme, v takýchto situáciách nám najviac prekážajú osoby, ktoré veci zvládajú, lebo tým práve dokazujú, že predsa len nie všetci tak robia a že existuje aj iné riešenie. Problém teda nie je v niekom inom, ale v nás. Raz mi jedna mladá žena rozprávala svoj zážitok z dievčenskej strednej školy, kam chodila. Všetky jej spolužiačky neustále opisovali, aké to bolo krásne a úžasné s tým ktorým chlapcom. Len dve dievčatá v triede boli ešte panny. Raz ju ich rozprávanie nahnevalo a opýtala sa: „Aj ja zažívam množstvo krásnych vecí a nemám neustále nutkanie o tom rozprávať, aké to bolo krásne. Vy však máte. Nebodaj chcete samy seba presvedčiť o niečom, čomu vlastne ani neveríte?" V kolektíve nastalo ticho.

Ak nás diabol nevie udržať v tomto extréme, privedie nás presne k opačnému zmýšľaniu. Prepadneme už spomínaným mučivým výčitkám. A tie privádzajú až k chorobným stavom. Množstvo úzkostí, depresií a iných psychických porúch je spôsobených neschopnosťou odpustiť si.

Čo teda s hriechom? Je tu. Popieranie nepomôže a mučiť sa ním nechceme. Skúsme ho teda ponúknuť Bohu na odpustenie. Tento krok nebude až taký ťažký, ak sme v rodine zažili bezpodmienečnú lásku a skutočné odpustenie. Iná situácia nastáva, ak sa nám naše hriechy neustále pripomínali alebo ak rodičia neboli dôslední a nenaučili nás rozlišovať medzi dobrom a zlom. Boh však nie je otrokom jediného riešenia a aj iným spôsobom ako cez rodičov nám dáva možnosť zakúsiť svoju odpúšťajúcu lásku.

Druhá šanca

Rád by som sa s vami podelil o dva osobné zážitky so sviatosťou zmierenia, ktoré v značnej miere ovplyvnili môj život. Oba sa stali ešte pred vstupom do seminára, keď som sa pomaly dostával zo zvykového tradičného náboženstva a postupne objavoval vzťah s Bohom, ktorý je úplne o niečom inom ako o bezduchých povinnostiach. V celom tomto dozrievaní však ostávali dve veľké prekážky, ktoré som nielenže nedokázal odstrániť, ale ani dobre pomenovať. Ponižovali ma, hanbil som sa za ne. Chcel som to riešiť, ale nemal som síl. Prvou prekážkou bol zlozvyk, ktorého som sa nevedel zbaviť, a v druhom prípade išlo o zranenie z detstva.

Od svojho prvého svätého prijímania som chodil pravidelne každý mesiac k sviatosti zmierenia. Teraz spätne si uvedomujem, že aj to bol jeden z rozhodujúcich momentov môjho povolania. V čase, keď som už počul Boží hlas, ale akosi som ho ešte počuť nechcel, som zašiel na spoveď k jednému pátrovi, aby som sa s ním poradil. Čo mám robiť, ak počujem Boží hlas, mám aj istotu, že je to ten hlas, lebo už dosť hlasno kričí, ale vôbec sa necítim schopný a ani hodný naň odpovedať? Kňaz sa tejto téme venoval len okrajovo. Otvoril však inú, tú, ktorú som ani nespomenul, ale ma veľmi trápila  a to bol môj zlozvyk. Kňaz sa tejto témy dotkol veľmi citlivo, ale otvorene a jasne. Bol som presvedčený, že keby som o tom začal hovoriť, od hanby sa prepadnem pod zem. No nič také sa nestalo. Cítil som obrovský pokoj a úľavu. Počul som slová, ktoré mi dávali nádej, cítil som sa prijatý a rešpektovaný aj so svojím zlozvykom. Zo spovede som odchádzal nesmierne šťastný. A stal sa zázrak. Zlozvyk bol odvtedy vyliečený. Už som nebol jeho otrokom.

Na druhú spoveď, lepšie povedané rozhovor, som sa pripravoval veľmi dlho. Presne si pamätám, bola to spoločná vianočná spoveď. Keď konečne prišiel na mňa rad, nabral som odvahu povedať kňazovi všetko, čo ma v detstve zranilo. Bolo toho veľa a náročné veci. Keď som dohovoril, bol som úplne šťastný a v duchu som sa zabával nad bezradnosťou kňaza, ktorý si myslel, že má povedať niečo múdre na povzbudenie, ale nič také nedokázal. Nakoniec ma pozval, aby sme sa spoločne pomodlili Zdravas Mária. Mne to úplne stačilo. Nič viac som ani nepotreboval. Opäť som zažil nádherný dotyk Božej uzdravujúcej lásky. Ako kňaz som bol niekoľkokrát pri spovedi v situácii, keď som pri kajúcnikovi lapal po dychu, lebo som stál pred vecou, ktorá úplne presahovala všetky moje schopnosti. Vždy si vtedy spomeniem na svoju skúsenosť a použijem to isté riešenie.

Najkrajšie na týchto zážitkoch je to, že tí kňazi pravdepodobne ani netušia, aký veľký dar mi sprostredkovali. Ich ľudským prístupom zohrali nezastupiteľnú úlohu, no podstatu spravil Boh. Uzdravil ma. Zažil som ho ako Otca, ktorý ma objíma. Nedokázal by som to ale bez tých kňazov, preto im chcem aspoň takto vysloviť obrovské poďakovanie. Po týchto skúsenostiach som len ľutoval, že som tie veci nezačal riešiť skôr. Dlhé roky som sa trápil a nemuselo to byť. Stačilo tak málo. No zároveň si uvedomujem, že lepšie neskôr ako nikdy.

Možno aj vďaka týmto zážitkom často hovorím mladým o skrytých hriechoch a zraneniach z domu. Keď sa kňaz pozrie na mladého človeka, vidí omnoho viac, ako by ten dotyčný tušil. Bolesť spôsobená hriechom, neláskou kričí. Vtedy chcem aj ja kričať: „Dá sa to riešiť! Neostávaj vo svojom zranení! Nenes sám svoje trápenie, príď k Pánovi a on ťa uzdraví!" Našťastie existuje množstvo ľudí, ktorí túto druhú šancu využijú. Dnes už mám možnosť zažívať aj z druhej strany, aké uzdravenie vie priniesť úprimná ľútosť. Rád by som niekedy sprostredkoval tento zážitok ľuďom, čo majú strach zo spovede, ale, žiaľ, to sa nedá.

Čo znamená druhá šanca, ktorú nám Boh sprostredkuje cez milosť zmierenia? Keď po dlhých pokusoch Edison konečne zostrojil prvú žiarovku  svietiacu cibuľu, chcel ju prezentovať odbornej verejnosti. Prítomní napäto čakali, ostával už len posledný úkon  priniesť svietiacu cibuľu na pódium. Avšak asistent, ktorý žiarovku niesol, zakopol a rozbil ju. Prezentácia sa skončila. Nasledovalo opäť dlhé obdobie vývoja, aby sa vyrobila nová. Samozrejme, hrozilo, že tým Edison príde o prvenstvo. Po čase sa podarilo vyrobiť novú žiarovku a opäť nastala podobná situácia  treba priniesť žiarovku na pódium. Kto ju niesol? Ten istý asistent. Práve toto je druhá šanca, ktorú nám Boh dáva. Nehovorí nám, že sme toho už dosť pokazili a teraz máme zaliezť do kúta. Nie, on s nami zaobchádza ako s ľuďmi, ktorí majú čistý štít.

Ako ťažko odpúšťame druhým. Niekedy si aj po dlhých rokoch dokážeme vyčítať konkrétne veci. Odpustiť sebe samým však považujeme niekedy priam až za nemožné. Ale je tu Boh. On, ktorý sa voči nám nikdy ničím neprevinil a ktorý nám dal život. On, ktorého sme toľkokrát urazili. Hovorí k nám aj takýmito slovami: „Kým žiješ, dýchaš a máš odvahu prísť a povedať prepáč, ja ti odpustím. Zmažem tvoju vinu, opäť ti dám možnosť postaviť sa do mojej prítomnosti v čistom tričku!" Nie je to úžasné?

 

Cesta pokory          

Množstvo úzkostí, depresií a iných psychických porúch je spôsobených neschopnosťou odpustiť si.    

Samozrejme, toto môže zažiť iba pokorný človek, ktorý dokáže veci prijať zadarmo. Ten, čo si chce všetko zaslúžiť, má problém prijať odpustenie. V tomto smere musíme byť ako deti. Všetko dostávajú od rodičov zadarmo.

A nemajú problém to prijať. My dospelí však žijeme mentalitu zásluhovosti. Nechceme prijímať, lebo nechceme byť zaviazaní. Aj svoje hriechy si chceme odčiniť sami a dokázať Bohu svoju lásku tým, že sa za hriech vytresceme. Myslíme si, že Boh nás miluje vtedy, keď sme krásni, šikovní, bez hriechu, keď sa nám darí v modlitbe, keď nemáme konflikt s ľuďmi. Ak niečo z tohto neplatí, považujeme sa za nehodných Božej lásky. Preto najprv chceme veci vyriešiť a keď si myslíme, že je všetko v poriadku, už si zaslúžime spoveď. Písmo však slovami svätého Pavla hovorí niečo úplne iné. Boh za nás zomrel, keď sme boli ešte hriešni. Málokto zomrie za spravodlivého, hoci možno za toho by sa predsa len niekto odhodlal. No Boh za nás zomiera, keď sme v stave, kedy na nás ľudsky nie je nič hodné lásky (pórov. Rim 5, 6  8).

Boli sme už niekedy znechutení sami zo seba, že sme nemali chuť s nikým komunikovať? Keď sme nemali chuť a ani síl k modlitbe? Keď by sme sa najradšej stratili zo sveta? Predpokladám, že áno. Skúsme si, keď budeme najbližšie v podobnej situácii, uvedomiť nasledovné  aj takých nás Boh miluje, práve za takých zomrel. Potom začneme chápať silu sviatostného zmierenia. Zážitok odpustenia nám dá silu zmeniť svoj život. Ak si uvedomíme, ako nás Boh miluje, zatúžime opätovať jeho lásku. Už nekonáme dobro, lebo musíme, lebo si chceme zaslúžiť dar, ale preto, že chceme milovať toho, ktorý nás miluje. Potom už konanie dobra nie je ťažké bremeno, ale nádherná príležitosť. Ako keď dievča dovolí chlapcovi priniesť kvety. K autentickému kresťanskému životu potrebujeme zážitok Božej odpúšťajúcej lásky.

 

ČASTÉ NÁMIETKY

Aj napriek tomu, čo všetko sme hovorili o Božej dobrote a milosrdenstve, nie každý má odvahu pristúpiť k sviatosti zmierenia. Mnohí majú množstvo námietok voči tomu, ako formálne sa spoveď uskutočňuje. Poďme sa teda na ne pozrieť.

Čo si kňaz o mne pomyslí?

Priznám sa, táto námietka dlho trápila aj mňa. Čo si o mne kňaz pomyslí, veď som v seminári, pripravujem sa na kňazstvo, mal by som už byť svätý? Ako to, že sa nechám tak ľahko strhnúť k pýche, egoizmu, dvojtvárnosti?

Táto námietka spôsobuje, že svoj hriech zaobaľujeme. Usilujeme sa ho naformulovať tak, aby sme sa predsa len vyjadrili a nepadli do hriechu zamlčania, ale aby sme vyzerali pri tom pekne. Nakoniec z hriechu neostane pomaly nič a kňaz nemá šancu zistiť, z čoho sa to spovedáme, nie to ešte nám pomôcť. K tomuto mejkapu slúžia aj všeobecné formulácie, ktoré kajúcnici často a radi používajú: „Viete, pán farár, človek je už raz taký, občas zanadáva, občas sa nahnevá, veď sme len ľudia." Pri spovedi musí byť jasne vyjadrené, z čoho sa spovedáme. Netreba pri tom používať výrazy, ktoré sú tvrdé a ponižujúce. Napríklad je ťažké povedať  masturboval som. A ani to nie je potrebné. Stačí povedať  zhrešil som proti čistote sám so sebou.

Raz jeden starší pán po upozornení na to, aby sa spovedal tichšie, lebo vonku stoja ľudia, povedal: „Keď som sa nehanbil hrešiť verejne, prečo by som sa mal hanbiť teraz, keď konám pokánie?" Samozrejme, my nemusíme byť takí hrdinovia. Mne sa pocit hanby podarilo prekonať po tom, ako som sám začal spovedať a zažil som, že všetci sme rovnako hriešni. Či veríte, alebo nie, ešte som si o nikom, kto sa úprimne vyznal, nepokazil mienku. Práve naopak. Neraz som sa sám cítil zahanbený úprimnosťou kajúcnika, ktorý kľačal predo mnou. Kde som ja oproti nemu! Všetci, čo spovedáme, sa zhodujeme v tom, že k úprimnému kajúcnikovi  nech by vyznal akýkoľvek nepekný skutok  cítime obrovskú úctu a rešpekt. Aj kňazi chodia k sviatostí zmierenia a zažívajú to isté. Preto aj kňaza povzbudí, ak dokáže niekto prísť a v úplnej dôstojnosti a pravdivosti sa zmieri s Bohom. Je to skutočné hrdinstvo. Sú to najkrajšie zážitky, ktoré spovedník môže mať.

Tiež si mnohí myslia, že keď ich po spovedi kňaz stretne pred kostolom a prihovorí sa im, hneď má pred očami všetky ich hriechy. Opäť uisťujem, nie je to tak. Čo sa rieši v spovednici, zostáva v spovednici.

Spovedám sa Bohu, nepotrebujem kňaza

Tu budem trochu ostrejší. Takýto názor môže vysloviť len osoba, ktorá si neuvedomuje svätosť a dokonalosť Boha. Často vnímame Boha len ako priateľa, s ktorým si môžeme žoviálne podiskutovať a  obrazne povedané  ísť na pivo. Samozrejme, takému Bohu by sme nemali problém sa vyspovedať. Avšak vizionári a mystici hovoria niečo iné. Hovoria o hanbe, ktorá by nás zabila, ak by sme vedeli, aké zlo je hriech. Nemáme problém vbehnúť v špinavých topánkach do špinavého bytu. Keď je však niekde krása, čistota a dokonalosť, vyzujeme sa ešte pred vstupom. Ak berieme do úvahy túto námietku, porovnávame sa sami navzájom a so svetom. Myslíme si, že je jednoduché postaviť sa pred Boha so svojou hriešnosťou. Svätí sa však porovnávali s Bohom, preto sa považovali za veľkých hriešnikov. Žeby mali veľké hriechy? Nie. Čím boli bližšie k Bohu, tým viac vnímali vlastnú hriešnosť a nehodnosť. Ak by sme aj my lepšie poznali svoju hriešnosť a dokonalosť Boha, ďakovali by sme mu, že je voči nám taký láskavý a nenúti nás postaviť sa pred neho v špinavom tričku. Ocenili by sme, že nám dovoľuje vyznať sa pred kňazom, ktorý je rovnako odkázaný na jeho milosrdenstvo. Je príjemnejšie vyzliecť sa a dať ošetriť niekde v skrytosti pre lekárom, ako sa postaviť pred kráľa.

Ak by sme neboli „nútení" ísť na spoveď, čo by nás donútilo konfrontovať sa s vlastným hriechom? Ako často si konajú spoveď pred Bohom tí, ktorí toto vyhlasujú? Inak povedané, koľkokrát si spytujú svedomie? Žiaľ, často aj tí, čo sa pravidelne spovedajú, si svedomie spytujú len pred spoveďou. Čo potom tí, čo sa nespovedajú vôbec?

Čo keď to kňaz niekomu povie?

My kňazi sme schopní pohoršiť skutočne rôznymi spôsobmi. Hovorí sa o nás, že sme na peniaze, na ženy, na deti, na alkohol, bažíme po kariére a ktovie čo ešte všetko. Mnohé sú len klebety, ale, žiaľ, niekedy je to aj pravda. Je však zaujímavé, že nikde nepočuť o pohoršeniach, že by kňaz prezradil spovedné tajomstvo. Samozrejme, nemyslím na to, ak kňaz v nedeľu káže o klebetení a polovica veriacich je pohoršená tým, že prezrádza ich spoveď. Jediné vysvetlenie, ktoré k tomuto viem ponúknuť, je, že Kristus si svoju sviatosť chráni. Aj Cirkev ju chráni. Za vedomé a dobrovoľné prezradenie spovedného tajomstva sú tie najprísnejšie tresty. Už samým skutkom kňaz upadá do exkomunikácie. Kňaz nesmie nijako použiť informácie, ktoré sa dozvie pri spovedi. Aj keď hovorí o nejakých hriechoch, musí byť veľmi obozretný, aby vždy hovoril všeobecne a nedalo sa zistiť, o koho ide.

Zajtra opäť zhreším

Je to podobný argument, ako v prípade čítania Písma. Načo ho budeme čítať, keď zajtra už ani nebudeme vedieť, čo sme čítali? Zaujímavé je, že ten istý argument nepoužívame napríklad na jedlo  načo jeme, keď zajtra budeme opäť hladní? Alebo na umývanie sa  načo sa umývať, keď sa zajtra opäť sporíme? Predsa jeme pre to, aby sme teraz boli nasýtení. Umývame sa pre to, aby sme teraz boli čistí. A podobne sa ideme zmieriť s Bohom, aby sme teraz získali odpustenie.

Stále sa spovedám z toho istého

„Milá pani, vy hrešíte stále tak isto," vytkol raz jeden kňaz babičke. „Tak ma, pán farár, naučte hrešiť inak," znela odpoveď.

Hriechy vyplývajú z našej povahy. Či chceme, či nie, každý má svoj balík hriechov, ktoré sa neustále opakujú. A to nás učí pokore. Totiž úspech, víťazstvo môžu byť pre nás veľmi nebezpečné. Zrazu si začneme namýšľať, akí sme dokonalí. Preto nám Boh často nedopraje úspech. A necháva nám aj naše hriechy. Aj apoštol Pavol priznáva: „A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: ,Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti'" (2 Kor 12, 7  9). Nevieme, či to bola nejaké choroba, pokušenie alebo neresť, s ktorou apoštol bojoval. Isté je to, že mu Pán nechal trápenie, aby neupadol do hriechu pýchy, ku ktorej mohol mať  vďaka všetkým svojim schopnostiam a dielam, ktoré vykonal  nemalý sklon.

Nikdy nevieme, kde by sme boli, keby sme sa pravidelne nespovedali. Možno by sme nemali stále tie isté hriechy, ale už aj mnoho ďalších. Našou úlohou nie je čakať na víťazstvo, ale bojovať. Boh sa nás pri poslednom súde nebude pýtať, či sme zvíťazili, ale či sme vytrvali v boji.

K hriechom sa stále vraciam, nebude mi odpustené

Niekto raz povedal, že jediné, čo je skutočne naše, sú hriechy. K všetkému ostatnému potrebujeme Božiu milosť. Jedine hriech dokážeme spraviť sami bez Božej pomoci. Z toho vyplýva, že jediný dar, ktorí sme schopní dať Bohu, sú naše hriechy. Keď však nejaký dar darujeme, už nepatrí nám. Už sme ho odovzdali, už nemáme právo brať ho späť. A to platí aj o hriechu. Ak sme sa vyspovedali, už sme svoje hriechy darovali Bohu. Je na ňom, čo s nimi urobí. Nám už nepatria.

Toto sa nedá odpustiť

Ak nás urazí neznámy človek na ulici, vieme to „rozdýchať" a po chvíli na to zabudneme. Maximálne sa cítime nepríjemne pre nepohodlnú situáciu, čo nastala. Ak nás však urazí milovaná osoba alebo my urazíme ju, situácia je úplne iná. Aby sme správne pochopili, čo je hriech, musíme zažiť, čo je vzťah a láska. Urazili sme milovanú osobu, ktorej sme prisahali vernosť a za ktorú by sme sa dokázali aj pobiť. Teraz sme jej však spôsobili to, pred čím sme ju chceli chrániť. Toto sú asi tie najťažšie chvíle. Vtedy si myslíme, že je to neodpustiteľné. Treba si však uvedomiť, že neexistuje neodpustiteľný hriech. Jediné, čo sa nedá odpustiť, je to, čo sme nevyznali a neponúkli na odpustenie.

Niektorí z nás asi zažili, že skutočne nejakej milovanej osobe spôsobili až takú bolesť, že odišla s plačom. Potom to však úprimne oľutovali, požiadali o odpustenie, aj keď si sami nevedeli odpustiť, z druhej strany zažili prijatie a odpustenie. Aká nesmierna je Božia láska, že nám poslala do cesty takú úžasnú osobu. Práve zážitok odpustenia môže ešte viac prehĺbiť vzťah. Všetko sa dá odpustiť.

Nemám hriechy, čo poviem?

Jeden kňaz mi hovoril, ako sa jedna pani odmietla vyspovedať pred Veľkou nocou. Vraj má málo hriechov, tak si ich odloží na Vianoce a dúfa, že s Božou pomocou ich bude viac. Zaujímavé vyjadrenie. Tento argument proti spovedi je však asi najrozšírenejší, preto sa mu chceme ďalej venovať trochu obšírnejšie. Zatiaľ iba poukážeme na Písmo, ktoré nás upozorňuje, že spravodlivý hreší sedemkrát za deň. Čo potom my ostatní? Ak máme problém objaviť svoj hriech, jednoznačne to znamená, že nemáme v poriadku svoj duchovný život.

Dlho som sa nespovedal, neviem, ako sa to robí?

Táto skutočnosť síce neteší, ale nie je to neprekonateľný problém. V Jednotnom katolíckom spevníku a dnes už aj v mnohých publikáciách a na internete nájdeme „inštrukcie" k sviatosti zmierenia. Sú tam tiež spovedné zrkadlá, ktoré nám pomôžu dobre sa pripraviť. A aj kňaz ochotne pomôže, ak vidí úprimný záujem. Dôležité je v takomto prípade, aby sme nešli na spoveď na poslednú chvíľu a ani vtedy, keď je veľký nával, napríklad na prvý piatok tesne pred svätou omšou. Je dobré nájsť si čas, keď je ľudí menej a kňaz má viac priestoru pomôcť.

Aby kňaz nedostal infarkt

Je pravda, že mnohí kňazi majú problém so srdcom. Väčšina z nich má aj nejakého dobrého kardiológa. A zase si nemyslime, že sme v tých svojich hriechoch až takí originálni. Hriech je väčšinou stále o tom istom  o neposlušnosti voči Bohu. Akým skutkom sa to napokon prejaví, je len vonkajší obal. Nemusíme sa báť srdcového kolapsu spovedníka. Ten mu hrozí len z radosti, ktorú zažije z návratu zanovitého hriešnika.

Raz za rok stačí

Áno, je to minimum, aby sme nemali ďalší ťažký hriech. ísť však raz za rok na spoveď, je ako kriesenie mŕtvoly. Na chvíľu ožije, aby opäť zaľahla. Na púšti sa zdá, že niet nijakého života. Stačí však, keď príde raz za rok trochu vlahy, a my sa nestíhame čudovať, aká krása sa tam skrýva. Keď však nie je ďalšej vlahy, opäť spustne. Aj v našej duši je život, ak sme v Božej milosti. Ak to tak nie je, vyschne. Prečo sa teda uspokojíme len raz za rok a nechceme krásu Božej blízkosti prežívať neustále?

Bol som raz a stačilo

Teraz chcem spomenúť jeden z najbolestivejších a najťažších blokov, ktoré môžeme mať voči spovedi  zranenie, ktoré nám spôsobil spovedník. V pokore musím uznať, že my kňazi sme niekedy schopní necitlivým prístupom zraniť kajúcnika. Tu neostáva nič iné, iba povzbudiť takto sklamaných ľudí, aby dokázali opäť nabrať odvahu. Boh dokáže uzdraviť aj takúto hlbokú ranu. Treba uveriť tomu, že sviatosť je omnoho silnejšia ako prostriedok (kňaz), cez ktorý sa k nám milosť dostáva.

ÚLOHA SPOVEDNÍKA

Týmto posledným argumentom sme sa dostali k ďalšej téme, ktorou je miesto a význam spovedníka.1 Spovedník zastupuje pri sviatosti zmierenia štvorakú úlohu  úlohu otca, lekára, učiteľa a sudcu.

Štyri poslania v jednej osobe

Aby spovedník splnil úlohu otca, musí byť plný milosrdenstva. To sa má prejavovať hlavne pri prijímaní ľudí. Musí si uvedomiť, že sviatosť nebola ustanovená pre zbožné duše, ale pre hriešnikov. Spovedník má teda otcovsky pomôcť kajúcnikovi vyznať sa z hriechov, uvedomiť si závažnosť spáchaných skutkov, ako aj pomôcť vykonať úkon kajúcnosti a povzbudiť k nádeji.

Úlohou kňaza ako lekára je zistiť prameň a príčinu duchovných trápení kajúcnika. Má sa ho pýtať na návyky a na príležitosti k hriechu. Cieľom nie je totiž len rozhrešenie, ale aj poskytnutie pomoci pri odstraňovaní zla. Často to, čo sa povie, môže byť len vonkajší prejav niečoho, čo má svoju príčinu omnoho hlbšie a možno tam, kde by sme to ani nečakali. Spovedník má pomôcť vzbudiť u kajúcnika pravú ľútosť a antipatiu k spáchanému hriechu. Treba si uvedomiť, že hriech je to, čo uráža Boha, a nie to, čo si my myslíme, že je hriech. Kňaz v úlohe lekára má odporučiť kajúcnikovi prostriedky, ktoré mu pomôžu hriech vykoreniť. Cez uložené pokánie mu má zabezpečiť najúčinnejšie ochranné prostriedky pre spásu. Je potrebné, aby určil pokánie, ktoré je splniteľné, nebanalizuje hriech a zodpovedá hriechom kajúcnika.

Kňaz ako učiteľ nemôže zanedbať štúdium morálnej teológie. Svätý Alfonz hovorí: „Je isté, že spovedník, ktorý bez dostatočných vedomostí zasadá k spovedaniu, nachádza sa v stave zatratenia. Nepomôže mu ani biskupské poverenie, lebo poverenie mu potrebné vedomosti nedá, ale predpokladá." Kňaz potrebuje vedomosti, aby mohol kajúcnikovi pomôcť rozlíšiť dobro od zla, ťažký hriech od ľahkého a tiež by mal vedieť zistiť okolnosti, ktoré menia povahu hriechu.

Spovedník je aj sudca, ktorý najskôr potrebuje poznať stav svedomia kajúcnika, potom posúdiť jeho prípravu a napokon mu dať rozhrešenie alebo mu rozhrešenie odmietnuť. Spovedník musí posúdiť, či ide o kajúcnika s laxným alebo úzkostlivým svedomím, či je dostatočne disponovaný prijať rozhrešenie, či sa v dostatočnej miere chráni príležitosti k hriechu, či bojuje so svojím zlozvykom a podobne. Podľa toho sa musí kňaz rozhodnúť, či udelí rozhrešenie, alebo ho oddiali na čas, kým kajúcnik bude disponovaný.

Už len z tohto stručného opisu vidieť, aké náročné je byť dobrým spovedníkom, ktorý pomáha dušiam dosahovať spásu, neubíja ich ani sa ich neusiluje učičíkať. Preto sa treba modliť za svojho spovedníka. Je to chvályhodné u mnohých veriacich, že sa pred sviatosťou zmierenia modlia za kňaza, u ktorého sa chystajú pristúpiť k sviatosti zmierenia.

Medzi milosrdenstvom a pravdou

Je náročné byť dobrým spovedníkom, ktorý pomáha dušiam dosahovať spásu, neubíja ich ani sa ich neusiluje učičíkať. Preto sa treba modliť za svojho spovedníka.

Asi najťažšia úloha, pred ktorou spovedník stojí, je nájsť súlad medzi milosrdenstvom a pravdou. Diabol má rád extrémy a často nás nimi pokúša. Preto máme tendenciu buď v mene milosrdenstva prehliadať vážnosť situácie a neupozorniť na hriech, alebo v mene pravdy stáť iba za pravidlami a neposkytnúť nijakú pomoc z hriechu.

Téma vzťahu medzi milosrdenstvom a pravdou bola jedna z tých, ktorou sa zaoberalo aj mimoriadne zasadnutie biskupskej synody v Ríme. Venovali sa jej práve v súvislosti s otázkami, ktoré sa vynárali v médiách o pristupovaní k sviatostiam u rozvedených a znovu sobášených. Už svätý Tomáš Akvinský rieši túto tému, keď hovorí, že „milosrdenstvo bez pravdy končí v rozpustilosti. Pravda bez milosrdenstva končí v krutosti". Ako teda byť milosrdný bez rozpustilosti a pravdivý bez krutosti?

Už sme si akosi zvykli, že kňaz automaticky dáva rozhrešenie. Ak náhodou spomenieme, že žijeme nezosobášení v jednej domácnosti, a preto nedostaneme rozhrešenie, tak si búchame hlavu, prečo sme to vlastne spomenuli. Mohli sme byť ticho a všetko by bolo v poriadku. Pripadne sme mohli ísť na spoveď niekam, kde nám to kňaz prepáči. Podstata však nie v tom, či nám kňaz dá rozhrešenie, alebo nie. Dôležité je, či sme na rozhrešenie disponovaní, alebo nie, či nám to rozhrešenie bude na duchovný úžitok. Kňaz sa pred svätým prijímaním potichu modlí: „Pane Ježišu Kriste, nech mi prijatie tvojho tela a krvi neslúži na odsúdenie a zatratenie, ale pre tvoju dobrotu nech mi ochraňuje a uzdravuje dušu i telo." Aj Písmo nás upozorňuje na fakt, že si môžeme jesť a piť svoje odsúdenie (pórov. 1 Kor 11, 27  29).

Zadržanie rozhrešenia slúži aj ako prostriedok k uvedomeniu si, že nie sme dostatočne uspôsobení k prijatiu rozhrešenia, pretože naša ľútosť je povrchná, sme naviazaní na hriech a nedostatočne proti nemu bojujeme, žijeme v trvalom stave hriechu alebo žijeme v blízkej príležitosti k ťažkému hriechu a podobne. V konečnom dôsledku je to ťažká, ale nesmierne cenná služba kňaza. Vždy je lepšie tu na zemi sa dozvedieť, že žijeme neporiadne, ako byť zakaždým uspokojení a potom sa pri nebeskej bráne čudovať, prečo ostala zatvorená. Aj k lekárovi ideme pre to, aby nám povedal pravdu o našom stave a nastavil liečbu. Nechodíme k nemu pre to, aby sme sa uistili, že je všetko v poriadku. Samozrejme, je to delikátna téma a treba sa jej venovať mimoriadne citlivo, aby oddialením rozhrešenia nevznikol neprekonateľný blok k pristupovaniu k sviatosti zmierenia.

Duchovné sprevádzanie

So sviatosťou zmierenia sa často spája aj pojem duchovné vedenie. Lepšie je však používať výraz duchovné sprevádzanie. Nejde totiž o vzťah guru a učeníka, ale o pomoc pri rozlišovaní. Táto činnosť sa väčšinou deje v rámci spovede, ale nie je to nevyhnutné. Dokonca často, a to hlavne v prípade úzkostlivých ľudí, je dobré tieto veci oddeľovať.

Pri duchovnom sprevádzaní pomáha spovedník rozlišovať dobro od zla, pomáha objavovať zdroj hriechu, spoločne s kajúcnikom hľadajú prostriedky k náprave a budujú víziu, čo robiť so životom, ako kráčať za Pánom. Jednoducho povedané, učí sa objavovať a plniť Božia vôľa. Treba však jasne zdôrazniť, že spovedník nemá právo rozhodovať za kajúcnika. Aj keď by to bolo rýchle, pohodlné a mohlo by sa tým predísť množstvu problémov. Z dlhodobého hľadiska by však takéto rozhodovanie v mene vedeného veľmi škodilo. Nebuduje sa tým samostatnosť, ale vzniká naviazanie, ktoré ničí slobodu vedeného a neúmerne zaťažuje sprievodcu. Vedená osoba potom nerastie, ale upadá. Cieľom duchovného sprevádzania je práve opak  aby sa jedinec naučil sám objavovať a plniť Božiu vôľu. Direktívne vedenie oberá vedeného o zodpovednosť. Robí to, čo mu bolo povedané, a tým robí druhého zodpovedným a nie seba.

Najväčším problémom je, že direktívne vedenie vyhovuje zo začiatku obom stránkam. Jedna sa cíti dôležito a potrebne, druhá bezpečne, že koná správne. Žiaľ, v mnohých prípadoch až po roku vidieť spúšť, ktorú takéto vedenie spôsobí a lieči sa z toho veľmi dlho.

TYPY KAJÚCNIKOV

Keď nepočuť výčitky                                           

Osoby s laxným svedomím tvoria asi najväčšiu skupinu. Dnešná doba sa totiž vyznačuje stratou vedomia hriechu. Zvykli sme si na zlo, ktoré nás obklopuje. Keďže je všade, považujeme ho za súčasť svojho sveta. Nevieme si predstaviť život bez daného hriechu, a preto to už ani za hriech nepovažujeme. Typickým príkladom je korupcia. Všetci o nej hovoria, vraj je všade, len do spovednice sa nejako tento pojem nevie dostať. To nás chcú všetci presvedčiť, že ešte v živote nedali úplatok napríklad lekárovi?

Laxnosť sa prejavuje rôznymi spôsobmi, napríklad zovšednením hriechu. Najčastejšie sa asi prejavuje tým, že „kajúcnik" sa vyzná z toho, že je hriešny  veď všetci máme hriechy  ale nevie pomenovať nič konkrétne.

Príčinou laxnosti je povrchnosť v duchovnom živote. Už sme spomínali, že čím sme bližšie k Bohu, tým lepšie vnímame svoj hriech. Ak ho nevnímame, znamená to, že sme ďaleko od Boha. Povrchnosť sa prejavuje tiež v tom, že za hriech považujeme len veľké veci. Máme problém vnímať, že duchovný život má svoje etapy  najprv je to boj s ťažkým hriechom, potom s ľahkým a napokon s náklonnosťou k hriechu. Toto je ešte tá ľahšia časť. Potom však prichádza podstata  rast v čnostiach. Svätý Alfonz hovorí o tom, ako sa má spovedník starať o pokročilé duše. Má ich učiť rozjímavej modlitbe, postaviť sa do Božej prítomnosti a uvažovať nad jeho láskou. Takáto modlitba je podľa svätého Alfonza, ktorý cituje svätého Františka Saleského, nezlučiteľná s hriechom. Buď zanecháme hriech, alebo zanecháme modlitbu. V ktorej situácii sme my? Čo sme zanechali? Rozjímavú modlitbu alebo hriech? Samozrejme, treba aj tu dať pozor. Prvoradým cieľom modlitby nie je čnostný život, to je dôsledok. V prvom rade ide o to, aby sme boli v kontakte, stretli sa s milovanou osobou. Radosť zo stretnutia nás potom motivuje žiť tak, ako sa milovanej osobe páči. Ak nevieme, čo sa jej páči, čo ju poteší a čo zarmúti, znamená to, že ju nepoznáme.

Ak milá povie svojmu milému, že ju neteší, keď chodí na futbal, tak sa milý  ak ju skutočne miluje  nebude pýtať, čo je zlé na futbale, ani nebude argumentovať, aby ju presvedčil, ale prijme jej výhradu. Keď jej to prekáža, nebude to robiť, lebo ju miluje viac ako futbal. Boh je v tomto ešte dokonalejší. Jemu totiž neprekáža nič, čo je pre nás dobré. Vo vzťahu k nemu sa nemusíme zriecť ničoho, čo je krásne, prijemné a dobré pre nás. Potrebujeme sa zriecť jedine vecí, ktoré nám škodia. Hriechom nie je to, čo my považujeme za hriech, ale to, čo nám škodí. A aby sme vedeli, čo nám škodí, musíme poznať Boha a cez poznanie Boha spoznávame seba  lebo sme stvorení na jeho obraz.

Ak nám svedomie nič nevyčíta, ešte neznamená, že je všetko v poriadku. Podľa pápeža Benedikta XVI. „nepočuť pri hriechu výčitky svedomia je rovnako choroba, ako keď niekto pri poranení nepociťuje bolesť". Ešte ako malý chlapec som počul o tejto čudnej chorobe  vraj existuje dieťa, ktoré necíti bolesť. Tak som aj závidel, aké to musí byť dobré, že sa udrie a nebolí ho to. Potom však správa pokračovala a dozvedel som sa, že dieťa je neustále v ohrození života, lebo si napríklad zahryzne do jazyka a keďže necíti bolesť, môže vykrvácať. Fyzická bolesť je na to, aby nás chránila. Podobnú funkciu má hlas svedomia.

Všetko je hriech

Opačným extrémom je úzkostlivé svedomie, keď všetko považujeme za hriech. Nechceme uveriť, že Boh je milosrdný, a svoju spásu si chceme zaslúžiť. Zvažujeme, či ísť na prijímanie, či daný hriech je ťažký alebo ľahký, či sme hriech dostatočne jasne vyznali, či kňaz pochopil vážnosť nášho hriechu, či sme na niečo nezabudli a podobne. Všetky tieto úvahy nás ničia a nedovoľujú nám tešiť sa z viery. Chceme byť stále dokonalí, lebo sa bojíme zatratenia.

Aj keď nás niekto presviedča, že sú to len škrupule, neveríme, lebo sa extrémne bojíme, že prepadneme laxnosti. A aby sa to nestalo, ešte viac sa zahrabeme do škrupúľ. Jeden kňaz nám na prednáškach povedal, že škrupulant je na tom horšie, lebo sa trápi aj tu, aj na druhom svete. Laxný človek si aspoň tu užíva.

Podľa svätého Alfonza je poslušnosť jediná vec, v ktorej môže škrupulant preháňať. A to poslušnosť spovedníkovi. Ak mu on povie, že niečo nie je hriech a nemá to riešiť, tak to hriech nie je a nemá to riešiť. A k tomu ešte svätý Alfonza dodáva, že ak škrupulant niečo považuje za ťažký hriech, tak skutočne ťažkým je len v prípade, keď to dokáže odprisahať.

Škrupulant si najviac môže uškodiť, ak strieda spovedníkov. Nie je totiž vždy ľahké na prvýkrát odhaliť, že ide o škrupule, a preto nový spovedník môže reagovať prísnejšie. Samozrejme, škrupulanta to teší, lebo konečne mu niekto dobre prehovoril do duše. Keď k tomu istému kňazovi príde druhý či tretíkrát, spovedník už zistí, čo je vo veci a zvolí iný postup. To sa však už kajúcnikovi nepáči a mení spovedníka. Človek s úzkostlivým svedomím sa musí naučiť dôverovať svojmu spovedníkovi a vytrvať pri ňom. Ak bude meniť, spôsobí si v sebe obrovský chaos  jeden povedal tak, druhý onak, a čo teraz robiť?

Asi najlepšia cesta k uzdraveniu osoby so škrupulóznym svedomím je sebadisciplína. Škrupulant sa musí učiť vedome vytesniť či  lepšie povedané  nevenovať sa myšlienkam, ktoré nutkajú k sebaanalýze. Musí používať presne tie isté prostriedky ako osoba, ktorá sa chce zbaviť zlozvyku v oblasti čistoty  vyhýbať sa podnetom, ktoré lákajú k uvažovaniu nad témou, v pokušeniach sa utiekať k Pánovi, zmeniť činnosť, aby sa ľahšie zmenili aj myšlienky, vyhýbať sa nude či nájsť si koníček, ktorý napĺňa a podobne.

Medzi škrupulami a laxnosťou je veľmi tenká hranica. A v tom je tá zákernosť. Dokonca jedna osoba môže byť v jednej veci laxná a v druhej úzkostlivá. A čo také selektívne vnímanie? Ak kňaz chce osloviť laxných, aby sa prebudili a vnímali svoje konanie ako hriech, počujú to práve škrupulanti a podľa toho sa aj zariadia. A keď chce kňaz upokojiť práve škrupulantov, že niečo hriech nie je, tak to počujú len tí s laxným svedomím.

Návykoví hriešnici

Aj na hriech sa dá navyknúť, podobne ako na cigarety či alkohol. Aj od hriechu môžeme byť závislí. Sú to ťažké stavy, keď človek nechce hrešiť, ale nevie konať inak. Ide na spoveď, vyzná hriech, sľúbi viac nezhrešiť, ide deň dva na prijímanie a opäť padne. Čo teraz? ísť opäť na spoveď alebo radšej nechodiť na prijímanie? Bolo jeho konanie úplne slobodné a dobrovoľné alebo išlo skôr o závislosť? Nedá sa na to jednoznačne odpovedať. Treba pomoc spovedníka, ktorý pomôže rozlišovať. Uvedieme len všeobecné pravidlá, ktoré môžu pomôcť.

Závislosť znižuje dobrovoľnosť, aj keď ju úplne nezotiera. Treba si uvedomiť, že tak ako sa dá zbaviť alkoholu, dá sa zbaviť aj závislosti od hriechu. Len si to vyžaduje trpezlivosť, pokoru a čas. Iné je, keď padneme aj napriek tomu, že posilňujeme svoju vôľu, modlíme sa, vyhýbame sa príležitosti, konáme skutky kajúcnosti a podobne. A inak sa pozeráme na to, keď opätovne padneme a nič sme proti tomu neurobili. Treba si tiež uvedomiť, že eucharistia nie je „cukríček" pre dokonalých, ale posila pre padajúcich. Práve eucharistia má silu uzdraviť z hriechu. A určite nie je problém ani častá sviatosť zmierenia. Treba však pamätať na to, aby nás k tomu viedla úprimná túžba polepšiť sa a nie uspokojovanie si svojich škrupúľ.

Kto nevie, nepochopí      

Nevedomých treba poučovať. Svätý Alfonz hovorí, že nemôže prijať rozhrešenie ten, kto nepozná základné pravdy viery. Keď nepoznáme Boha, ako potom môžeme vedieť, proti komu a čím sme sa prehrešili? Neviem, ako by dopadli vianočné a veľkonočné spovede, keby sme začali skúšať Vyznanie viery či Šesť hlavných právd.

Platí však, že správny vzťah k sviatosti zmierenia môžeme mať len v prípade, keď máme pravdivé poznanie Boha. To nás cháni tak od laxnosti ako aj úzkosti, od formalizmu či dodržiavania právnickej litery. Ak zažívame, že Boh je naším Otcom  čo je prvý a najzákladnejší článok našej viery  sme schopní vyjsť zo svojho úkrytu a s dôverou sa vrhnúť do jeho náručia.

ČO SA DEJE PRI SPOVEDI?

Spytovanie svedomia

Prvým krokom k prijatiu sviatosti zmierenia je uvedomenie si svojej hriešnosti. Ideálne je, ak praktizujúci kresťan každý večer nájde silu a chuť na spytovanie svedomia. Tých niekoľko minút pred spánkom sa dá vždy nájsť. Ak nemáme síl večer, môžeme tak urobiť aj ráno. Cieľom tohto „rituálu" je prejsť si deň a porozmýšľať, ako sa nám darilo žiť v Božej prítomnosti a plniť jeho vôľu. Čo sa podarilo, za to poďakujeme. Čo nebolo ideálne, to oľutujeme a netrápime sa nad tým, zajtra je možnosť opäť to skúsiť. Takéto spytovanie nesmierne pomáha v živote s Bohom. Zlý to vie tiež, preto ako prvé, na čo útočí v duchovnom živote, je práve každodenné spytovanie svedomia. Dôsledkom toho potom spytovanie ako prvé aj vynecháme.

Čím zriedkavejšie si spytujeme svedomie, tým je to povrchnejšie. Tým viac zovšeobecňujeme a konkrétne veci akosi prehliadame. Už nezbadáme, že dnes ráno sme voči manželke či manželovi neboli úplne úprimní, lebo nás niečo trápilo, nechceli sme to jednoducho riešiť, preto sme sa pretvarovali. Spomenieme si len na veľké veci, a keďže sa na nijaké veľké klamstvo za uplynulý rok nepamätáme, toto prikázanie z Desatora ďalej ani neriešime.

Treba si však dať pozor, aby spytovanie nebola mučivá sebaanalýza a seba obviňovanie. Ide o pravdivý pohľad na seba  akí sme, ako sa nám darilo v plnení predsavzatí, čo nezvládame, či používame dostatočné prostriedky na boj s hriechom, či rastieme aj v čnostiach, či sme opäť neurobili nejaký kompromis a podobne. Ak to tak nie je, poďakujme sa za to Bohu a v spytovaní svedomia pokračujme ďalej. Nemusíme vždy na každú otázku dať odpoveď: „Áno, ani toto nezvládam."

Pri spytovaní svedomia je dôležité uvedomiť si, že hranice sa začínajú v srdci. To znamená, že sa hriechu otvárame nie samotným skutkom, ale už súhlasom k skutku vo svojom srdci. Ak sme niekoho neoklamali len pre to, že sme nemali možnosť, tak ešte nemáme vyhráte. Ak v srdci pripúšťame možnosť klamať, tak je to len otázka času, kedy sa príležitosť naskytne a padneme. Toto si treba uvedomovať hlavne v súvislosti so šiestym Božím prikázaním.

Pri spytovaní svedomia pred spoveďou nám môže pomôcť, keď sa zameriame na tri okruhy vzťahov  ako sme prežívali svoje vzťahy s Bohom, s blížnymi a so sebou. Taktiež si môžeme zobrať Desatoro a ísť podľa jednotlivých prikázaní. Nezabúdajme však ani na Pätoro cirkevných prikázaní. Pri spytovaní podľa Desatora nám môžu pomôcť už pripravené otázky. Tie nám však nemusia byť presne šité na mieru a nemusia tiež obsahovať všetko, čoho sme sa dopustili. Je to pomôcka, nie neomylný zoznam, ktorý zahrňuje všetky okolnosti.

Výbornou pomôckou je aj Sväté písmo. Práve v ňom objavujeme dobrotu Boha a v jeho obraze môžeme vidieť seba a svoj stav. Kristus nás pozýva, aby sme boli dokonalí, ako je dokonalý náš nebeský Otec (pórov. Mt 5, 48). Nebojme sa teda spytovať si svedomie napríklad podľa Reči na hore v Matúšovom evanjeliu (pórov. Mt 5  8).Keď dobre poznáme seba samých, vieme, ktoré sú silné a slabé stránky našej povahy, vieme, na čo si máme dávať pozor, čo robiť a čo nerobiť. Pri spytovaní si môžeme prejsť všetky tieto okruhy.

Úprimná ľútosť

Po uvedomení si hriechov nasleduje ľútosť. Pozor, nie je to vec citov, ale vôle. Chceme sa odvrátiť od hriechu a primknúť k Bohu. Je nám to ľúto, lebo sme urazili Božiu dobrotu. Existujú dokonca veci, ktoré sa pravdepodobne citovo ani ľutovať nedajú. Predstavme si ženu, ktorá má manžela grobiana. Doma nijaká láska, iba surovosť, nenávisť, hnev, alkohol. Túto ženu si všimne kolega a prejaví jej lásku, pozornosť, jemnosť. To, po čom žena bytostne túži a čo už roky nezažila od svojho manžela. Napriek tomu, že chce byť verná svojmu mužovi a sľubu, ktorý dala Pánovi, nezvládne situáciu a zhreší. Zažila niečo krásne, ale uvedomuje si, že to nebolo správne. Môže to citovo ľutovať? Asi ťažko. Môže si však predsa len uvedomiť, že tým porušila sľub, a už tak viac nekonať. Takže môže ľutovať, aj keď city hovoria niečo iné.

Rozlišujeme dokonalú a nedokonalú ľútosť. Dokonalá je tá, ktorá prichádza ako dôsledok vedomia, že sme urazili Božiu lásku. Nedokonalá je motivovaná strachom zo zatratenia. K odpusteniu stačí aj nedokonalá ľútosť, je však potrebné usilovať sa o tú dokonalú. Nie preto máme byť dobrí, lebo sa bojíme trestu, ale preto, lebo chceme byť v láskyplnom vzťahu so svojím Otcom.

Ak neľutujeme, nemôžeme získať odpustenie. Ľútosť absentuje vtedy, ak nechceme nič meniť na svojom spôsobe života a naďalej zotrvávame v blízkej príležitosti k hriechu. Napríklad žijeme v jednej domácnosti s partnerom. Síce citovo aj môžeme ľutovať, ale chýba vôľa niečo zmeniť. Takisto chýba ľútosť pri opovážlivom spoliehaní sa na Božie milosrdenstvo, napríklad keď berieme hriech ľahostajne, vedome ho vykonáme, veď sa z neho aj tak vyspovedáme. Takýto hriech je odpustiteľný, len ak konáme úprimné pokánie. Treba si uvedomiť, že kňaza aj seba môžeme v týchto veciach oklamať. Boha však nie.

Predsavzatie k lepšiemu  

Prirodzenou súčasťou ľútosti je predsavzatie polepšiť sa. Ak nemáme snahu polepšiť sa, tak ani neľutujeme. Predsavzatie by malo byť konkrétne naformulované. Nie len všeobecné konštatovanie, že chceme byť dobrí a svätí. Je to síce pekné, ale všeobecne povedané nič neznamená. Pre stanovenie si správneho predsavzatia je dôležité vnímať okolnosti hriechu  čo mu predchádzalo. Vtedy vieme lepšie stanoviť aj prostriedok, ktorý nám dopomôže k náprave. Napríklad muž je často nevrlý na manželku. Nestačí len povedať si, že bude k nej milší a všemožne sa bude o to usilovať. Je to síce pekné, ale nesplniteľné, kým neobjaví príčinu nevrlosti, napríklad únavu, nevypovedané veci, riešenie problémov v strese a podobne. Účinným predsavzatím môže byť úsilie o jasnejšiu komunikáciu medzi sebou či riešenie problémov len vtedy, ak sú obaja v pohode.

Je dobré, ak si predsavzatie aj zapíšeme, aby sme ho mohli odkontrolovať. Najlepšie každý deň. Treba sa tiež vyhýbať obrovskému množstvu predsavzatí. Stačí nám jedno, ale v jeho plnení musíme byť vytrvalí a dôslední.

Vyznanie hriechov - Treba si uvedomiť, že kňaza aj seba môžeme pri spovedi oklamať. Boha však nie.

Hriechy vyznávame v spovednici pred kňazom. Ak nás kňaz nepozná, je dobré, ak sa pred vyznaním hriechov predstavíme. Stačí uviesť svoj stav a niektoré podstatné okolnosti, napríklad som otec troch detí, som slobodný študent a podobne. Táto informácia môže pomôcť kňazovi pri rozlišovaní a posudzovaní závažnosti našich skutkov.

Potom povieme údaj, kedy sme sa spovedali naposledy. A nasleduje vyznanie hriechov. Odporúča sa začať tým najvážnejším hriechom, ktorý nás najviac trápi alebo pri ktorom najčastejšie padáme. Treba pamätať na to, že k platnej spovedi sa vyžaduje vyznať sa zo všetkých ťažkých hriechov, na ktoré si po dôkladnom spytovaní svedomia spomenieme. Taktiež treba uviesť aj okolnosti, ktoré menia povahu skutku. Napríklad zhrešiť proti čistote s inou osobou môže byť smilstvo, ak sú obe osoby slobodné, ale aj cudzoložstvo, keď je jedna z osôb viazaná manželstvom. V tom prípade sa mení závažnosť hriechu, lebo odpustiť sa musí nielen hriech proti čistote, ale aj hriech proti spravodlivosti  pri cudzoložstve ide aj o previnenie voči manželskému partnerovi. Pokiaľ sa dá, treba uviesť aj počet ťažkých hriechov alebo aspoň obdobie, počas ktorého k skutku došlo  napríklad, že sme neboli v nedeľu na svätých omšiach počas polročného pobytu mimo domu. Kňaz má právo opýtať sa na okolnosti, ktoré menia povahu alebo druh skutku. Nemá však právo pýtať sa na iné súvislosti, napríklad na meno komplica. Ak úmyselne zamlčíme nejaký ťažký hriech, sviatosť zmierenia je neplatná, čiže nemáme odpustené. Ak ho zabudneme povedať, treba tak urobiť pri najbližšej svätej spovedi.

Čo sa týka všedných hriechov, našťastie nemáme povinnosť spovedať sa zo všetkých. To by bolo úplne nemožné, lebo ich máme veľa. Je dôležité venovať sa tým, ktoré konáme najčastejšie a vnímame ich ako najväčší problém pre svoj duchovný rast. Je omnoho lepšie počúvať, čo nám kňaz hovorí, ako loviť v pamäti, či si ešte na nejakú drobnosť nespomenieme. A potom skočíme kňazovi do reči, že ešte na toto sme zabudli.

Vyznanie hriechov nemá byť obviňovanie samého seba ani odsudzovanie. Kristus hovorí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení" (Mt 7, 1). A to sa vzťahuje aj na naše výroky typu: „To som úplne hrozný/á, čo?" Takýto postoj naozaj nie je potrebný, veď sa stretávame so svojím milujúcim Otcom v plnej dôstojnosti.

Po vyznaní nám môže kňaz niečo povedať, povzbudiť, pomôcť. Niekedy je rozhovor nevyhnutný, keď sa kňaz usiluje hľadať, objavovať, poradiť, povzbudiť. Sú však aj situácie, kedy nie je vôbec potrebný, lebo kajúcnik vie, čo má robiť. Chce prijať iba sviatostnú milosť, aby mal silu bojovať ďalej. Preto je lepšie mať stáleho spovedníka, ktorý nás pozná. Jednak nemusíme vždy všetko od začiatku vysvetľovať a jednak nám vie efektívnejšie pomôcť.

Zadosťučinenie

Zadosťučinenie predstavuje kajúce skutky, ktoré boli kajúcnikovi uložené pri sviatosti zmierenia na odčinenie dočasných trestov a večného trestu. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi má pokánie brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má zodpovedať závažnosti spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekania, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža (pórov. KKC 1459  1460). Zadosťučinenie je potrebné vykonať do najbližšej svätej spovede.

Súčasťou zadosťučinenia je aj vykonanie nápravy. Pokiaľ sa dá, je potrebné odstrániť dôsledky hriechu. Ak chýba ochota, chýba aj dispozícia k prijatiu sviatosti zmierenia. Nemôže si predsa niekto užívať na úkor druhých a pritom sa tváriť, že má odpustené. Toto uvedomenie si nesie so sebou aj desivú predstavu o tom, ako sa zadosťučiní množstvu sociálnych hriechov v našej spoločnosti. Ak sa niekto „nabalí" na štátnych zákazkách, vytuneluje firmu, spôsobí krach a tým nezamestnanosť, korupciou získa výhody, čím inému vzniknú škody, tak tieto skutky majú ďalekosiahle sociálne dôsledky. Kto a kedy bude za tieto sociálne hriechy konať pokánie? Ak nestihne tu na zemi, musí v očistci. Nechcem si ani predstaviť, čo treba na zadosťučinenie týchto do neba volajúcich hriechov. Nie je to teda také jednoduché, ako sa nám niekedy zdá: „Veď jemu sa žije, celý život kradol, teraz sa vyspovedá a má to v suchu!" Áno, sviatosťou zmierenia má odpustené hriechy, ale nie tresty za hriechy. Tie treba ešte zadosťučiniť. Môžeme si to priblížiť na podobenstve o márnotratnom synovi. Aj keď sa nám z pozície staršieho brata zdá, že si mladší syn užíva, nie je to tak. Je v nezávideniahodnej situácii a hrozí mu veľké zlo  zatratenie. A to by sme ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi nedopriali. Možno práve vedomie týchto skutočností je aj základom lásky k nepriateľom.

SPYTOVANIE SVEDOMIA

Aby sme sa vedeli dôkladne pripraviť na svätú spoveď, ponúkame spovedné zrkadlo. V ňom sa chceme upriamiť na tie oblasti, na ktoré pri spytovaní svedomia možno ani nemyslíme. Samozrejme, nejde o kompletný zoznam. A nie všetko musí byť hneď veľký hriech. Je však dobré, ak sa usilujeme odhaľovať aj korene svojich hriechov. K tomu má slúžiť aj toto spytovanie svedomia.

Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.

Poznáme, aká je Božia vôľa s nami? Hľadáme ju? Komunikujeme s Bohom svoje rozhodnutia? Uvedomujeme si, že Boh chce naše dobro, alebo ho máme za tyrana, ktorý nás núti žiť podľa svojich predstáv? Zažívame Božiu lásku a vieme na ňu odpovedať? Sme veriaci len preto, že sa bojíme Božieho trestu, alebo chceme od Boha vyprosiť požehnanie, zdravie, úspech? Dokážeme vytrvať pri Bohu aj v ťažkostiach a skúškach?

Uvedomujeme si, že naša vlasť je v nebi, a žijeme v súlade s tým? Alebo sa sústreďujeme len na pozemské veci? Vzdelávame sa v otázkach viery? Čítame Sväté písmo? Máme nádej? Neupadáme do zúfalstva pri každej ťažkosti? Do kážeme problémy a starosti odovzdávať Bohu s vedomím, že je milujúci Otec, ktorý sa o nás postará? Dokážeme trpezlivo prosiť alebo chceme od Boha všetko a hneď? Máme správnu predstavu o Bohu? Nevnímame ho ako policajta či sudcu? Rozjímame o Božej láske, dobrote, kráse? Nežijeme tak, akoby Boh neexistoval? Uvedomujeme si, že kresťanmi máme byť nielen v kostole, ale aj v práci, v škole, v rodine? Dokážeme žiť svoje kresťanské hodnoty aj v spoločnosti?

Nemáme spasiteľský syndróm? Uvedomujeme si, že Spasiteľom je Kristus a my sme len nástroje, ktoré môže použiť? Sme Bohu k dispozícii či chceme všetko vyriešiť sami?

Vieme si zachovať čistotu svojej viery alebo preberáme rôzne iné nekresťanské pohľady? Nevytvárame si vieru podľa svojich chúťok? Neodmietame niektoré pravdy viery? Neodmietame sviatosti? Dokážeme vydať svedectvo o viere?

Nehanbíme sa za ňu?

Nepraktizujeme rôzne povery, napríklad zaklopanie na drevo a podobne? Nenosíme červenú stužku na kočíku či iné opatrenia proti urieknutiu dieťaťa? Nepoužívame rôzne pochybné liečiteľské metódy energiami? Nepoužívame amulety, talizmany pre šťastie? Nenavštevujeme veštcov? Nevyvolávame duchov? Nevenujeme sa nejakej inej forme mágie? Učíme sa rozlišovať, čo je od Boha a čo od Zlého? Nepodceňujeme pôsobenie Zlého? A naopak, nepreceňujeme jeho pôsobenie?

Nevezmeš Božie meno nadarmo.

Máme zmysel pre posvätno? Uvedomujeme si, že kostol je Boží dom a správame sa v ňom s príslušnou úctou? Nepoužívame na profánne účely predmety určené na kult? Nevyberáme si také krstné/birmovné mená, ktoré sú cudzie kresťanskému zmýšľaniu? Máme úctu k zasväteným osobám? Uvedomujeme si, že napriek ich ľudským chybám sú služobníci Pána? A naopak, nemáme k nim prehnanú a nekritickú úctu? Dokážeme ich citlivo a taktne upozorniť?

Máme patričnú úctu k náboženskému presvedčeniu druhých? Nerobíme si posmech z Boha, zo svätých, z náboženstva, zo zasvätených osôb? Rešpektujeme náboženské presvedčenie nekatolíkov? Hľadíme pri zobrazovaní Ježiša a svätých aj na umelecké stvárnenie diela alebo sa uspokojíme s gýčom (hlavne, že to krásne svetielkuje)?

Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.

Svätíme nedeľu? Je nedeľná svätá omša vrcholom dňa alebo nejaká nutnosť, ktorú ešte rýchlo musíme stihnúť? Využívame nedeľu na stretnutie s Bohom, na prehĺbenie svojej viery, utužovanie rodinných vzťahov, rekreáciu, šport, oddych? Nie je nedeľa pre nás deň, kedy dobiehame zanedbané veci?

Rozvíjame náboženský život vo svojej rodine? Sú veci spojené s vierou bežnou súčasťou každodenného života? Usilujeme sa o spoločnú modlitbu v rodine? Staráme sa o náboženskú výchovu svojich detí alebo sme spokojní s tým, že sú pokrstené? Vieme si nájsť čas na stíšenie? Modlíme sa pravidelne?

Cti svojho otca a svoju matku.

Máme úctu k svojim rodičom? Rešpektujeme pravidlá domu, ak žijeme s nimi v jednej domácnosti? Staráme sa o nich, keď to potrebujú? Nezneužívame ich dobrotu?

Dávame svojim deťom to, čo je pre nich dobré, alebo im dáme to, čo chcú, len aby sme sa ich zbavili? Vieme počúvať svoje deti? Nezanedbávame ich výchovu? Uvedomujeme si celú škálu ich potrieb  pozornosť, nežnosť, fyzická aktivita, vzdelanie, rast vo viere, materiálne zabezpečenie a podobne? Dokážeme stanoviť deťom hranice? Netrestáme v hneve? Usilujeme sa byť spravodliví medzi súrodencami a nemáme svojho obľúbenca? Vychovávame deti k samostatnosti alebo im všetko poskytujeme? Zapájame ich do domácich prác? Nie sme na svoje dospelé deti naviazaní a dokážeme im dať patričnú slobodu? Uvedomujeme si, že našou najbližšou osobou má byť manžel/manželka a nie dieťa? Nezasahujeme príliš do života svojich vydatých detí? Rešpektujeme ich výchovné metódy? Nepodkopávame ich autoritu tým, že povolíme vnukom to, čo im rodičia nedovoľujú?

Uvedomujeme si hodnotu a dôstojnosť rodiny? Dokážeme ju chrániť pred rôznymi ideológiami? Čo robíme pre upevnenie rodín? V rámci svojich možností sme ochotní pomôcť iným párom? Zapájame sa do farskej pastorácie?

Je pre nás rodina na prvom mieste? Usilujeme sa v manželstve budovať jednotu alebo máme dvojkoľajný život, kde sme si našli spôsob spolužitia, ktorý obom vyhovuje? Poznáme potreby svojho manžela/manželky? Kedy sme ho/ju naposledy obdarovali? Dokážeme riešiť svoje problémy, alebo ich zametáme pod koberec? Usilujeme sa aj v konflikte vnímať hodnotu toho druhého alebo nám ide o víťazstvo, pokorenie druhého? Dokážeme bojovať o svojho partnera a stojíme pri ňom aj v ťažkostiach? Máme s ním trpezlivosť? Modlíme sa zaňho?

Zúčastňujeme sa na verejnom živote? Angažujeme sa v občianskych iniciatívach, ktoré sú nasmerované na spoločné dobro? Nie sme ľahostajní, apatickí, znechutení? Zúčastňujeme sa na voľbách? Volíme podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia?

Nezabiješ.

Neškodíme si na zdraví nemiernosťou v jedle, v pití, v obliekaní, zanedbaním zdravia, prehnanou starostlivosťou o svoje zdravie, zanedbaním pohybu alebo extrémnymi fyzickými výkonmi? Dokážeme oddychovať? Nestresujeme sa nadmieru? Neohrozovali sme niekoho alebo svoj život či zdravie nedbanlivosťou, nepozornosťou pri šoférovaní, nerešpektovaním bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci? Nechválime sa, akí sme hrdinovia tým, že nerešpektujeme pravidlá a bezdôvodne riskujeme?

Nepoškodzovali sme sa úmyselne? Dokážeme riešiť svoje problémy alebo ich dusíme v sebe a máme samo-deštrukčné sklony?

Uvedomujeme si, že hodnota života nezávisí od jej kvality, ale je sama v sebe? Nepohŕdali sme svojím životom alebo životom druhého? Uvedomujeme si, že život je dar od Boha, ktorý sa začína počatím a končí sa prirodzenou smrťou? Ako reagujeme na „moderné" tendencie, ktoré sa usilujú o umožnenie potratu, eutanázie? Dokážeme sa zastať života?

Nezosmilníš.

Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.

Je pre mňa čistota hodnotou alebo bremenom? Veríme, že Boh chce naše dobro a nie nás trápiť a zakazovať to, čo je príjemné? Usilujeme sa bojovať o svoju čistotu a chápať ju ako dar? Nekupovali sme si lásku tým, že sme vo vzťahu neboli sami sebou? Dokážeme držať hranice? Uvedomujeme si, že sme mužom a ženou celou svojou osobnosťou  myslením, konaním, správaním, túžbami, komunikáciou, plodnosťou, a preto nie je možné oddeliť sex od vzťahu? Vážime si seba samého ako muža/ženu so všetkým, čo k tomu patrí? Poznáme svoju hodnotu a dokážeme byť na ňu hrdí? Uvedomujeme si, že sme dar, ktorý sa má darovať zadarmo, a nie tovar, ktorý môžeme vymeniť za niečo, čo potrebujeme? Vážime si sexualitu druhého? Nemuseli by sme sa červenať, keby naše myšlienky videl ten druhý? Nemilujeme len seba a nezneužívame toho druhého na naplnenie svojich potrieb?

Strážime si svoje myšlienky a pohľady? Nevystavujeme sa dobrovoľne pokušeniam? Bojujeme s pokušením? Neumárame sa neznesiteľnými výčitkami za hriechy proti čistote? Uvedomujeme si, že každý hriech sa dá odpustiť a každá rana zahojiť?

Čo sa týka manželskej čistoty, nie je potrebné, aby sme v tomto spovednom zrkadle vymenovali všetky hriechy, ktoré sa dajú v tejto oblasti spáchať. Ak sa manželia učia vnímať jeden druhého, usilujú sa navzájom úprimne milovať a dokážu spolu o všetkom komunikovať, vedia aj rozlíšiť, kedy konali v zhode s dôstojnosťou človeka, kedy prekročili hranice a druhého ponížili alebo ho použili ako nástroj na uspokojenie svojich potrieb.

Nepokradneš. - Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.

Vnímame peniaze a majetok ako prostriedok k cieľu alebo naším cieľom je „mať"? Máme správny vzťah k majetku? Nelipneme na pozemských veciach? Rešpektujeme súkromné vlastníctvo druhých osôb? Vieme druhým dopriať? Nemáme v sebe túžbu pretekať sa vo vlastnení? Neodvádzame svoju hodnotu od toho, čo máme? Nedokazujeme si niečo majetkom? Neriešime cez túžbu mať stále viac svoje komplexy menejcennosti? Dokážeme byť spravodliví, pravdiví, čestní aj vtedy, keď je to materiálne nevýhodné? Rešpektujeme aj duševné vlastníctvo? Nešírime nelegálnu hudbu, programy? Práce, ktoré potrebujeme napísať, píšeme sami, alebo kopírujeme či dávame vypracovať niekomu inému?

Vážime si verejný majetok? Vieme sa aj o spoločné veci starať ako o svoje vlastné? Vieme sa podeliť? Neutrácame peniaze na zbytočnosti? Nespôsobili sme niekomu škodu svojou nedbanlivosťou alebo zanedbaním svojich povinností? Neobohatili sme sa na úkor blížneho? Plníme si svoje záväzky? Vrátili sme, čo sme si požičali? Odškodnili sme toho, komu sme spôsobili ujmu?

Platíme spravodlivé dane? Podnikáme čestne? Neuchyľujeme sa k úplatkom, nezneužívame svoje kontakty na získanie nespravodlivých výhod? Usilujeme sa o vytvorenie zdravého podnikateľského prostredia aj tým, že načas uhrádzame faktúry, nedávame peniaze na ruku, vyhýbame sa čiernej práci? Nezadržali sme spravodlivú mzdu? Sme spravodliví pri odmeňovaní? Vykonávame svedomito svoju prácu? Nepoškodili sme svojho zamestnávateľa neplnením si povinností? Nezneužívame výhody alebo dobrotu zamestnávateľa? Nezneužívame sociálny systém? Uvedomujeme si, že spoločné dobrá máme právo využívať, ale zároveň máme aj povinnosť prispievať?

Neničíme a neznečisťujeme životné prostredie? Ako zaobchádzame s odpadom?

Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.

Hľadáme pravdu? Usilujeme sa žiť podľa spoznanej pravdy alebo žijeme podľa toho, čo je výhodné? Nepretvarujeme sa? Žijeme aj navonok podľa toho, čo deklarujeme o sebe? Vieme povedať pravdu s láskou? Nezamlčujeme pravdu vyhováraním sa na lásku? Nehovoríme pravdu bez ohľadu na to, že tým môžeme niekoho zraniť? Máme silu povedať pravdu aj vtedy, keď je nepríjemná? Vieme taktne a citlivo upozorniť na chybu, omyl blížneho?

Nezavádzame? Nechvastáme sa? Nepoškodili sme dobré meno a česť niekoho? Neohovárali sme? Neosočovali sme? Počúvame a šírime neoverené informácie? Uvedomujeme si, že čítaním, sledovaním bulváru podporujeme klamstvo? Overujeme si správy? Nie sme otrokom predsudkov? Nie sme pod vplyvom nejakej ideológie? Nesprávame sa populisticky alebo nevytvárame demagógiu? Nemáme obľubu v konšpiračných teóriách?

Vieme zachovať tajomstvo? Vieme byť diskrétni? Hovoríme pravdu alebo len to, čo je pre nás výhodné? Nesľubujeme nesplniteľné? Nehráme na dve strany? Vieme sa postaviť na stranu utláčaných a prenasledovaných?

SLOVO NA ZÁVER

Boh chce spasiť každého človeka. Vo svojej veľkej dobrote chce tento svoj zásah urobiť tak, aby to najlepšie zodpovedalo dôstojnosti človeka. Nech uvažujeme nad touto skutočnosťou z ktorejkoľvek strany, Boh nám nemohol dať nič lepšie ako sviatosť zmierenia. Kristus nás cez svoju smrť vo sviatosti zmierenia zmieruje s Otcom a úplne zachováva našu slobodu a dôstojnosť. Vďaka ti, Pane, za tento nádherný dar.

 

OBSAH

SPOVEĎ, CESTA K ŠŤASTIU

• Ťažké odhodlávame
• Nesprávne výčitky
• Čo s hriechom?
• Druhá šanca.
• Cesta pokory

ČASTÉ NÁMIETKY

ÚLOHA SPOVEDNÍKA

• Štyri poslania v jednej osobe
• Medzi milosrdenstvom a pravdou
• Duchovné sprevádzanie

TYPY KAJÚCNIKOV

• Keď nepočuť výčitky
• Všetko je hriech?
• Návykoví hriešnici
• Kto nevie, nepochopí

ČO SA DEJE PRI SPOVEDI?

• Spytovanie svedomia
• Úprimná ľútosť
• Predsavzatie k lepšiemu
• Vyznanie hriechov
• Zadosťučinenie

SPYTOVANIE SVEDOMIA

SLOVO NA ZÁVER

 

O autorovi

Jozef Vadkerti je katolícky kňaz. Pochádza z Dvorov nad Žitavou. V súčasnosti pôsobí ako farár vo farnosti Bratislava Podunajské Biskupice, zároveň je poverený výkonom dekanskej služby v dekanáte Bratislava Juh. Študoval v Ríme na Lateránskej univerzite sociálnu náuku Cirkvi.

Vydalo vydavateľstvo DON BOSCO.