„Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej.“
(1 Sol 4,13)
Drahí bratia a sestry,
dnes stojíme pred tajomstvom smrti, ktorá prišla náhle a nečakane. Pri takomto odchode zostáva v človeku veľa otázok: Prečo sa to stalo? Prečo práve teraz? Prečo takýmto spôsobom?
Na mnohé z týchto otázok odpoveď nemáme.
Svätý Pavol nám však dnes nehovorí, aby sme neboli smutní. Hovorí niečo iné: „Nezarmucujte sa ako tí, čo nemajú nádej.“
Aj veriaci človek plače. Aj veriaci cíti bolesť a prázdnotu. Veď aj Ježiš plakal pri hrobe svojho priateľa Lazára.
Náš smútok však nie je bez nádeje.
Naša nádej stojí na Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Preto veríme, že smrť nemá posledné slovo.
Život nášho zosnulého sa skončil náhle. My sme tým boli prekvapení. Boh však nie.
To, čo zostalo nevyslovené, Boh pozná. Pozná celý jeho život, jeho dobro, slabosti, zápasy i túžby.
A preto ho dnes neodovzdávame prázdnote. Odovzdávame ho do Božích rúk.
Tam, kam už nedosiahnu naše ruky, dosiahne Božie milosrdenstvo.
Drahá smútiaca rodina, dnešná bolesť je veľká. No Pavlove slová nám pripomínajú, že ani táto bolesť nie je posledným slovom.
Posledné slovo patrí Bohu.
A preto sa dnes modlíme:
Pane, prijmi svojho služobníka.
Daj mu večný pokoj a nám silu niesť jeho odchod.
Posilni našu nádej, lásku aj vieru. Amen
„Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej.“
(1 Sol 4,13)
Drahí bratia a sestry,
sú chvíle, keď človek márne hľadá slová. A dnešná chvíľa je jednou z nich.
Keď smrť prichádza po dlhom živote alebo po chorobe, človek sa na ňu môže aspoň trochu pripraviť. Ale keď príde nečakane, v jedinom okamihu, pri tragickom nešťastí, zostávame otrasení. Ešte pred chvíľou tu človek bol, mal svoje plány, svoje povinnosti, svojich blízkych. A zrazu prišla správa, ktorú nikto nechcel počuť.
V takejto chvíli sa vynára veľa otázok:
Prečo sa to stalo?
Prečo práve on?
Prečo takto?
Prečo tak skoro?
A musíme si priznať, že na mnohé z týchto otázok dnes odpoveď nemáme.
Viera nám nesľubuje, že pochopíme všetko, čo sa v našom živote stane. Boh nám nevysvetľuje každú tragédiu. Ale dáva nám niečo iné. Dáva nám nádej.
A práve o nej dnes hovorí svätý Pavol:
„Nezarmucujte sa ako ostatní, čo nemajú nádej.“
Pavol nehovorí: Neplačte.
Nehovorí: Nebuďte smutní.
Nehovorí: Veriaci človek nesmie cítiť bolesť.
Aj Ježiš plakal pri hrobe svojho priateľa Lazára.
Smútok patrí k láske. Plačeme preto, lebo nám na človeku záležalo. Bolí nás prázdne miesto, ktoré po ňom zostáva. Bolí nás všetko, čo už nestihneme povedať, všetko, čo sme ešte chceli spolu prežiť.
Kresťan teda smúti. Ale nesmúti bez nádeje.
Naša nádej nestojí na tom, že poznáme odpoveď na otázku, prečo sa táto tragédia stala. Naša nádej stojí na Kristovi.
Stojí na tom, že Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych.
A preto posledným slovom nad ľudským životom nie je smrť.
Posledným slovom nie je nehoda.
Nie je ním tragédia.
Nie je ním ani hrob.
Posledné slovo patrí Bohu.
Keď sa nám dnes zdá, že život nášho zosnulého bol náhle a násilne prerušený, z pohľadu viery veríme, že nebol vymazaný. Jeho život je teraz vložený do Božích rúk.
My sme ho mohli sprevádzať iba po určitú hranicu. Za tú hranicu už nemôžeme ísť.
Ale Boh môže.
Tam, kam už nedosiahnu naše ruky, dosiahne Božia ruka.
Tam, kam už nedosiahne náš hlas, dosiahne Božie milosrdenstvo.
A možno práve toto potrebujeme dnes počuť najviac: človek môže zomrieť náhle, ale nikdy nezomiera mimo Božieho pohľadu.
My sme boli touto smrťou prekvapení.
Boh nie.
My sme možno nestihli povedať posledné slovo, rozlúčiť sa, poďakovať, poprosiť o odpustenie alebo povedať: mám ťa rád.
Ale Boh pozná aj všetko to, čo zostalo nevyslovené.
Pozná celý život človeka — jeho dobro i slabosti, jeho zápasy, jeho lásku, jeho túžby, jeho pády i chvíle, keď sa znovu postavil.
A preto dnes nášho zosnulého neodovzdávame prázdnote.
Odovzdávame ho Bohu.
Bohu, ktorý je spravodlivý, ale predovšetkým milosrdný.
Drahá smútiaca rodina, vaše srdce dnes možno ešte nedokáže prijať všetko, čo sa stalo. A ani nemusí.
V najbližších dňoch možno príde ticho, prázdnota, spomienky. Niekedy aj otázky, na ktoré nebude odpoveď.
Vtedy si pripomeňte Pavlove slová:
„Nezarmucujte sa ako tí, čo nemajú nádej.“
Nie preto, že by vaša bolesť bola malá.
Ale preto, že Božia láska je väčšia ako smrť.
Dnes teda stojíme pri rakve človeka, ktorého život sa skončil spôsobom, ktorý si nikto z nás nevedel predstaviť.
A predsa sa modlíme.
Pretože veríme, že smrť nie je koniec príbehu.
Raz príde chvíľa, keď Boh zotrie každú slzu z očí. Raz pochopíme aj to, čo dnes pochopiť nevieme.
Dovtedy nám zostáva viera, nádej a láska.
A zostáva nám modlitba:
Pane, prijmi svojho služobníka.
To, čo my už nemôžeme napraviť, dokonči svojím milosrdenstvom.
To, čo zostalo nevyslovené, Ty poznáš.
A nám, ktorí zostávame, daj silu niesť túto bolesť.
A daj nám nádej, že naše dnešné zbohom nie je posledným slovom.
Pretože v Kristovi veríme, že raz sa naše cesty opäť stretnú.
