Abrahámov príbeh potvrdzuje, prečo je lepšie vybrať si cestu s Bohom, nie útek od Boha.

Na začiatku Abrahámovho života stojí Božie povolanie, prísľub a požehnanie. Čiže osobná láska Boha, jeho priazeň a milosť, ktoré sú aktuálne pre každého z nás.

Naopak, čo príťažlivé môže byť v ničote, zániku, v nezmyselnej existencii bez Boha? Žiť bez lásky je ako byť bez vody na púšti alebo sa pred Bohom neustále skrývať… A vôbec, dá sa pred ním ukryť?

Vnútorný priestor človeka, jeho duša a prežívanie viery, je pritom dôležitejší ako to, čo ho obklopuje. Viera a skúsenosť nás učia, že vonkajšie istoty skôr či neskôr pominú, ale vnútro ostane. To si vezmeme do večnosti.

V našom srdci môže Boh prebývať natoľko, nakoľko mu v sebe dáme miesto. Nosiť v sebe Boha sa stáva najzmysluplnejším putovaním životom.

Pokiaľ sme uzavretí v puzdre svojho ega, potrebujeme tisíc vecí, ktoré by nás sýtili. No práve ten neznesiteľný hlad po pôžitku ukazuje na toho, koho naozaj hľadáme.

Napriek tomu si málo uvedomujeme výsadu, že svoju budúcnosť môžeme vložiť do Božích rúk. Skúsme si predstaviť, ako by sme žili , keby sme neverili v Boha. Až sa ocitneme nad prázdnotou bez zmyslu, potom pochopíme, akú veľkú hodnotu nám prináša viera. 

Abrahám obetoval Izáka na vrchu, ktorého názov sa prekladá slovami „Pán vidí“ alebo „Pán sa postará“.

Pán vidí každé svoje stvorenie, ako to Biblia často opakuje. Vidí ťažkosti, trápenia a nespravodlivosti, ktoré sa nám dejú, a nedovolí nás skúšať nad naše sily. Len treba za ním s vierou vykročiť.