V živote každého človeka prichádzajú chvíle bezmocnosti a bezradnosti. Sú to situácie, keď si uvedomujeme, že nie sme pánmi svojho života. Práve v takých chvíľach však môže v našom srdci rásť pravá nádej.

Apoštol Pavol píše v Liste Rimanom: „Nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach.“ Prameňom kresťanskej nádeje je teda Božia láska, ktorú nám zjavil Ježiš Kristus. On za nás zomrel a

otvoril nám cestu k záchrane.

Človeka však neohrozujú len vonkajšie ťažkosti. Najväčším nebezpečenstvom je hriech, ktorý môže zničiť nielen náš pozemský život, ale aj život večný. Preto nás Ježiš vyzýva, aby sme si chránili svoju dušu, lebo jej hodnota je väčšia než všetky bohatstvá sveta.

Svätý Pavol nás zároveň povzbudzuje, aby sme Boha chválili nielen v radostiach, ale aj v súženiach. Nie preto, že utrpenie by bolo dobré samo o sebe, ale preto, že Boh nás nikdy neopúšťa. Aj v najťažších chvíľach je jeho milosrdenstvo väčšie než všetky naše problémy.

Keď sa stretávame s otázkami, na ktoré nepoznáme odpoveď – napríklad prečo existuje utrpenie – pápež František radí pozrieť sa na Ukrižovaného Krista. V jeho kríži vidíme, že Boh vstúpil do ľudského utrpenia a nesie ho spolu s nami.

Kresťanská nádej preto nikdy nesklame. Stojí totiž na pevnom základe – na Božej láske, ktorá nás sprevádza v každej situácii. Preto sa máme o túto nádej deliť aj s druhými, aby svet mohol objaviť, že Ježiš Kristus je našou pravou nádejou.